Jack Thorne, John Tiffany a J. K. Rowlingová: Harry Potter and the Cursed Child

Uverejnené 20. 02. 2017
Autor/ka: Jack Thorne, John Tiffany a J. K. Rowlingová
Názov diela: Harry Potter and the Cursed Child
Séria: Harry Potter
Vydavateľstvo: Little Brown
E-shop: Martinus.sk
Rok vydania: 2016
Hodnotenie autorom recenzie: 30%
 

Jack Thorne, J. K. Rowlingová a John Tiffany uvádzajú "Harry Potter and the Cursed Child"

Neodporúčať knihu, a to ešte takú, na ktorú sa tešil svet niekoľko rokov, nie je v úvode recenzie dva razy praktické. My to tento raz riskneme.

Dôverne to poznáte, ak niečo priveľmi chcete, nemusí to nakoniec vypáliť dobre. A aj keď poľavíte z vášho očakávania, nezaručí vám to spokojnosť. Ani len tú polovičnú. A presne také je pokračovanie Chlapca, ktorý prežil.

S Harrym Potterom sme vyrástli. S Harrym Potterom sme sa smiali, báli, plakali, aj učili nové, sem-tam čarovné veci. Harry Potter vstúpil do nášho sveta síce potichu, ale pomerne hlučne nám ho obrátil hore nohami a my sme mu za to boli vďační. Vlastne, vďační mu budeme za ten kúsok krásnej mágie do konca života a snáď aj dlho po. Do dnešného dňa so zatajeným dychom čakáme na príbehy z éry Záškodníkov, ale aj hravé dobrodružstvá novej generácie, generácie, ktorá by nás dokázala baviť aj 19 rokov po páde Toho, koho netreba menovať. Minimálne to druhé želanie sa splnilo. V júni tohto roku sa na divadelných doskách odohral jeden malý zázrak, ktorý v deň Harryho narodenín priniesol aj do knižného sveta niečo, po čom sme prahli už roky.

Divadelná hra Harry Potter and the Cursed Child sa vypredala raketovou rýchlosťou. Kritika neustále prekypuje pozitívnymi recenziami, nadšenými ováciami i okázalými prívlastkami. Predaj ôsmeho príbehu presahuje v istých krajinách šesťmiestne cifry a niekoľko dní dozadu oznámilo vydavateľstvo Albatros, že už 24. septembra 2016, teda necelé dva mesiace pred filmovou premiérou Fantastických tvorov, sa môžeme na túto knihu tešiť aj my.

Z Harryho Pottera, ako to už býva zvykom, sa stala značka. A táto značka sa stále dobre predáva. Z každého rohu sa na vás niečo usmieva, niekedy to aj zažmurká, a vy to spokojne prijímate, pretože tento typ reklamy vo vás udržiava plamienok nádeje, že raz, naozaj možno raz list z Rokfortu dostanete aj vy. A kým teda príde, spríjemníte si to čakanie pokračovaním.

Divadelná hra Harry Potter and the Cursed Child pozostáva z dvoch hlavných častí. Každá časť obsahuje dve dejstvá a niekoľko výstupov, ktoré podľa klasickej štruktúry menia nielen počet postáv na javisku, ale aj scénu, v ktorej sa konkrétny výjav odohráva. Ani vnútorná výstavba nie je zmenená, takže 352 strán by vám malo priniesť tajomnú expozíciu, neočakávanú kolíziu, chytľavú krízu, žiadanú peripetiu a snáď aj pekne vystupňovanú katastrofu. Napriek tomu, že to znie trošku desivo, číta sa text ľahko a strany rýchlo ubúdajú, takže žiadny väčší problém prečítať knihu na jeden šup by tu nemal byť. Lenže...

Pokračovanie príbehu o Chlapcovi, ktorý prežil, ako to už viete, nenapísala Rowlingová. Ide o výtvor predovšetkým uznávaného britského scenáristu Jacka Thorna a nemenej zručného divadelného režiséra Johna Tiffanyho. J. K. Rowlingová týmto dvom pánom s potešením asistovala. Viac-menej sa tu odrazu vynára otázka, komu Rowlingová vlastne chcela uškodiť?

Do deja vstupujeme 19 rokov po bitke v Rokforte, ktorá rozhodla o osude väčšiny našich obľúbených hrdinov. Opäť sa ocitáme na nástupišti 9 a ¾ , kocháme sa výhľadom na majestátny Rokfortský Expres, s potešením počúvame detský džavot, vychutnávame si ten moment, kedy sa na jeden školský rok budeme môcť taktne zbaviť rodičov a nechať sa unášať ďalším dobrodružstvom, ktoré si pre nás táto stredná škola čarodejnícka pripravila. Postreh máte dobrý. Už niekoľko strán prežívame ten istý výjav, ktorým sa siedma kniha končila. Nevtieravo je nám pripomenuté, kto si vzal koho a koľko detí spolu mali. Rovnako tak je nám načrtnuté, akým smerom sa bude zápletka uberať a akú by mala mať zrejme svoju dohru.

Ak ste si niekedy mysleli, že nová generácia vám prinesie niečo, čo by vám vyrazilo dych, a tak trochu nadväzovalo na výroky slávnej spisovateľky, či nebodaj zhmotnilo vaše závery, ktoré ste si na základe pekne naservírovaných informácií z HP univerza vyvodili, musíme vás sklamať. Príbeh, ktorý pred sebou máte a ktorý sa budete nútiť čítať do konca už len pre tú známu nostalgiu, je podľa slov nejedného recenzenta, blogera, čitateľa a aj oddaného fanúšika zle napísanou fanúšikovskou fikciou. Na stránkach ožívajú tie najbizarnejšie konšpiračné teórie, z ktorých si aj dnes robíte s priateľmi srandu. Čím hlbšie sa do hry vnárate, tým viac vás desí všetko, čo sa začína drať na povrch. A aj tu to začína úplne klasicky – postavami.

Aj Harry Potter mal svoje temné obdobie. Obdobie, kedy ste ho mali chuť minimálne raz obliať studenou vodou, aby sa konečne spamätal. I tak ste sa nad ním zľutovali, pretože dospieval a dospievanie samo o sebe býva komplikované. Preto vám prítomná autentickosť učarovala a aj keď ste s niektorými jeho rozhodnutiami a veľmi emotívnymi scénami nesúhlasili, držali ste mu potajomky palce, aby všetko dobre dopadlo.

Palce mu chcete držať aj dnes. Ibaže tých 19 rokov, ktoré od bitky s Temným pánom ubehlo, akoby zastavilo čas. Napriek tomu, že Harrymu čoskoro na chrbte pribudne štvrtý krížik, rozhodol sa ostať tým 15-ročným rebelujúcim tínedžerom, čo dokáže svojimi silnými „dospeláckymi“ rečami preháňať i sekírovať nielen súčasnú riaditeľku strednej čarodejníckej školy, profesorku McGonagallovú, ale aj novú Ministerku mágie.

Nepotrebujete vešteckú guľu, aby ste uhádli, kto toto významné miesto zastáva. Bohužiaľ, ani z našej Hermiony Grangerovej-Weasleyovej nebudete nadšení. Entuziazmus, ktorý bol pre ňu taký typický, podobne tak i jej chytrosť, sa niekam vytratili, a tak, ako to je pri zvyšných postavách, ktoré sa na scéne postupne objavia, nalinkované (a veruže je ich veľa!), aj ona je tu vlastne iba do počtu.

Zatiaľ čo knižná séria popri Chlapcovi, ktorý prežil ponúkala priestor dozrieť aj iným knižným hrdinom, divadelná hra to jednoducho ignoruje. Tvorcov nezaujíma, nakoľko dôležité je priblížiť zmeny, ktoré so sebou priniesla ďalšia etapa života po páde Temného pána, v živote Harryho priateľov, kolegov i rivalov. Ignorujú vnútornú či vonkajšiu charakteristiku dôverne známych postáv, na ktorú ste zvedaví, pretože si uvedomujete, koľko času od posledného príbehu uplynulo. Psychologický aspekt je servírovaný povrchne, lebo stredobodom pozornosti bude, a to sa až do konca hry nezmení, konflikt medzi synom a otcom. Ten má vyzdvihnúť rodinné nezhody či temnotu, ktorá privoláva na Harryho rodinu nešťastie a opäť prebúdza Harryho jazvu k životu. Na scénu vstupuje zlo a vám jeho príchod pripomína jednu z tých krásnych knižných historiek profesora Lockharta. Akurát sa z obálky knihy nemá na vás kto tak oslnivo usmievať.

Vzťah medzi otcom a synom škrípe. Napätie sa síce pomaly stupňuje od nástupu Albusa do Rokfortského Expresu a od triediacej ceremónie, pretože nočná mora sa stala skutočnou a Harryho syn naozaj skončil v Slizoline. Od tohto bizarného kľúčového momentu sa mení nielen chlapcove nazeranie na svet, ale aj jeho láska k otcovi, ktorá je v podaní Jacka Thorna a Johna Tiffanyho taká silná ako vzťah domáceho škriatka k svojmu pánovi (a teraz nemáme na mysli Dobbyho). Aby sa, samozrejme, vyzdvihlo Harryho trápenie, ktoré sa odvíja od konštatovania, že je zlým otcom (k tomuto výroku sa v hre vraciame veľakrát a ani raz neprejavil náš Harry ochotu niečo na tom zmeniť) a Albusova rebélia (až priveľmi je prepojená s osudom mladého Toma Riddla), do kontrastu sa autori hry rozhodli postaviť vzťah Draca a Scorpiusa (vďaka Merlinovi za tieto dve postavy!).

O trošku harmonické nažívanie rodiny Malfoyovcov vnáša do príbehu iba pár trefných poznámok, starý konflikt medzi dávnymi rivalmi, menej lichotivé spomínanie na staré časy či podozrenie na zradu, čo vo vás len umocní pocit, že autori tejto hry sa rozhodli neprakticky zrecyklovať všetko, čo Rowlingovej knihy priniesli, a to bez toho, aby sa vlastne posunuli v novom príbehu ďalej.

Tak, ako ste prežívali prvé Harryho dobrodružstvo, mali by ste prežiť aj to Albusove. Lenže vzorec, kedy Hermiona = Rose, Harry = Scorpisu, Albus = Ron, Severus a Sirius dokopy (!), nefunguje. Otravuje vás tá okatá podobnosť. Hnevá vás, že sa príbeh nevyvíja, len sa inšpiruje, a vy čítate už 200 strán stále to isté! A čo je ešte horšie, ani zvyšné rekvizity, ktoré príbeh v deji posúvajú ďalej a odhaľujú vám pravý zámer staronového úhlavného nepriatelia, neoplývajú ani len štipkou zdravého úsudku. Umelo vám servírujú úplne zbytočné odbočky od hlavnej dejovej línie v podobe Harryho zlých snov. Naivne siahajú po čoraz populárnejšom motíve cestovania v čase, ktoré má síce svoje pravidlá, ale keďže dobro vždy musí vyhrať nad zlom a my nie sme na lodi Enterprise, ale vo svete Harryho Pottera, jednu z mnohých alternatívnych realít to ovplyvní naozaj iba minimálne. Možno miestami o trošku viac výraznejšie, aby sa nepovedalo, že je všetko prehnane ružové, aj keď sa Potter zmieta v otcovskom delíriu.

Časom toto cestovanie zmutuje do sna, aký sa prisnil Ebenzerovi Scroogovi v novele od Charlesa Dickensa "Vianočná koleda". Albusa síce nemátajú traja duchovia, postačí na to úplne jeden nemŕtvy Cedric Diggory a naivný otec, ktorý dokáže do pozoru postaviť celé Ministerstvo mágie, pretože sa mu stratil jediný syn (a to ich má dvoch, prosím pekne!).

Nebudeme zaryto tvrdiť, že divadelná hra nebude ani v divadle fungovať. To, čo je v texte pred naším zrakom ukryté, dokážu zruční herci divákovi prirodzene a pútavo priblížiť. Umocnia zážitok z prežívaného, ale len sťažka zachránia zlý scenár, nevýraznú zápletku, tuctový motív, prvoplánové postavy a tony otravných emotívnych replík vystrihnutých ako z tej najgýčovej YA fikcie.

Harry Potter and the Cursed Child sa všade pýši honosnou nálepkou „ôsmy príbeh“. Tohto označenia však nie je hodný. Autori jednoducho neporozumeli odkazu, ktorý v sebe univerzum Harryho Pottera nesie a je smutné, že J. K. Rowlingová dovolila, aby sa hra v takejto podobe vôbec dostala von. Nový príbeh, okrem mien a známych miest, nemá s našim Harrym Potterom nič spoločné. Isteže, v niečom by iný mal byť, ubehlo predsa 19 rokov od pádu Voldemorta a takmer 9 rokov od vydania poslednej knihy.

J. K. Rowlingová má svoj svet, v ktorom býva náš Harry Potter, dobre premyslený. Práve vďaka jej Pottermore v nás tlela nádej, že ak sa raz do sveta Harryho Pottera vrátime, bude to s plnou parádou a tým dôverným pocitom, ktorý aj naše vlasy prinútiť stáť v pozore. Nič z toho sa však nesplnilo.

Pre Fantasy-svet.sk recenziu napísala: Veronika Yaonee Inglotová