Jonathan Stroud: Šepkajúca lebka

Uverejnené 20. 02. 2017, Autor/ka: Veronika Yaonee Inglotová
Autor/ka: Jonathan Stroud
Názov diela: Šepkajúca lebka
Séria: Agentúra Lockwood a spol.
Vydavateľstvo: Slovart
E-shop: Slovart.sk
Rok vydania: 2015
Hodnotenie autorom recenzie: 100%
 

Nie, títo duchovia nie sú vonkoncom takí milí ako pracovníci zo strašidelnej spoločnosti Monstres Incorporated (Príšerky s. r. o.). A márne by ste ich hľadali aj v Hoteli Transylvánia či v Predvianočnej nočnej more Jacka Skellingtona. Ak by ste však začítali do Mezzotinty, Pokladu opáta Tomáša, Zrkadla, Malej rúčky alebo Ženy v čiernom, našli by ste s nasledujúcim príbehom spojitosť.

Šepkajúca lebka Jonathana Strouda predstavuje druhý diel z detskej knižnej série s detektívnym nádychom agentúry Lockwood a spol., ktorú sme vám predstavili v prvej polovici tohto roku. Už vtedy sme vedeli, že vydavateľstvo Slovart vybralo spomedzi bohatej zahraničnej ponuky dobrých kníh kvalitnú sériu. Prvá časť, Vreštiace schodisko, bola povinnou jazdou pre všetkých milovníkov zaujímavých titulov. Nielenže sa čítala sama od seba, ale aj téma, ktorú sa jej autor rozhodol spracovať, ponúkala, napriek jej bohatej histórie, originalitu. A to sa, úplne pochopiteľne, pretavilo aj do pozitívneho hodnotenia i netrpezlivého čakania na jej pokračovanie.

Sem-tam sa stane, že vás druhý diel niečím sklame. Chvalabohu, že toto nie je ten prípad. Nový príbeh o nevšednej agentúre likvidujúcej duchov rôzneho tvaru, veľkosti aj náročnosti na objednávku a nie zadarmo je rovnako mrazivý ako Šiesty zmysel alebo Sirotinec. Jeho výstavba môže bez problémov konkurovať architektonike textu Poových strašidelných románov, a to vrátane Jamy a kyvadla. Pomaly sa odvíjajúca zápletka vám miestami pripomína celkom spanilú jazdu bizarným svetom Guillerma del Tora. Minimálne bývalé sídlo sanatória v Hamsteade, ako aj nemocničný dom Edmunda Bickerstaffa, vyrazí farbistým opisom dych a ihneď pripomenie okolie Purpurového vrchu. Podobne tak je na tom aj duch, ktorý znepríjemňuje firme Sladké sny odstránenie zdrojov aktívnych pozostatkov na cintoríne v Kensal Green. Vaša fantázia vás zámerne prenesie do fiktívneho prostredia del Torovej upírskej trilógie (Žihadlá, Nákaza a Večná noc), kde postava Majstra (strigoia) vo vás vyvolá identický pocit strachu a beznádeje ako znepokojujúce udalosti navôkol zrkadla z kostí, po ktorom pasie nejeden Stroudov „zločinec“.

Pri čítaní Šepkajúcej lebky si treba uvedomiť jedno. Jonathan Stroud nemá strach z rôznych výziev. Azda aj z tohto dôvodu siahol po tom, čo dnes v hororovej literatúre jednoducho letí. Umne spojil detskú fantáziu a strach z nadprirodzena s gotikou, a, paradoxne, ostal verný sám sebe a svojej tvorbe. Čo tam po tom, že je primárne určená pre deti a mládež?!

Prenesením istých špecifických prvkov z hororového žánra do svojej autorskej koncepcie zámerne vyvoláva v čitateľovi rôzne estetické zážitky nútiace ho prečítať knihu na jeden nádych, a zároveň mu prináša aj vlastné postoje k realite. Tie následne transformuje do rôznych konfliktov postáv, a to či už tých hlavných, alebo vedľajších, čím plasticky modeluje čoraz viac zaujímavejší svet agentúry Lockwood a spol., ktorá si od prvej časti prešla viditeľnou zmenou. Napriek tomu, že od prvého prípadu neubehlo veľa času, hrdinovia najnovšieho príbehu odkrývajú čitateľovi svoje negatívne stránky. Bojujú s vlastnými ideálmi, zlyhaniami či tajomstvami, a aj keď ich dobrodružstvo plynie celkom harmonicky, prináša príjemné zvraty plné pestrých absurdít, čím prirodzene posúva dej čoraz bližšie k svoju koncu. A čitateľa tak stavia pred morálnu dilemu – prekliať, alebo neprekliať prekladateľa za to, že mu preklad ďalšej časti ide tak pomaly?!

Druhý diel Lokwoodvskej knižnej série sa končí cliffhangerom. Je ťažké preto obsedieť. A ešte ťažšie odolať vábeniu Šepkajúcej lebky, ktorá niektoré veci zamotala tak, až je ich ťažké nateraz rozmotať. A to či už pri nových postavách, akými je aj Flo Bonnardová, šedá eminencia lokálnych zberačov, alebo pri starých známych, menovite sú to Quill Kipps a George Cubbins.

V postave Flo Bonnardovej vytvoril Jonathan Stroud milý kontrast. Flo na vás od začiatku vplýva ako obyčajná pohodárka, ktorá robí to, v čom je dobrá. Žije na ulici, živí sa zbieraním rôznych predmetov, ktoré sú nejakým spôsobom spojené s duchmi, a jej spôsob sladenia kávy vám ihneď prirastie k srdcu, pretože vám do istej miery pripomenie vás samých, a to vám nesmierne zaimponuje. Na druhej strane ten nános špiny a niekoľkých vrstiev starého šatstva odkryje zranenú ľudskú bytosť, ktorá sa snaží nestratiť sa v novom svete, niekam zapadnúť a hlavne prežiť. Pripomenie vám, že podobnú Flo Bonnardovú môžete stretnúť kdekoľvek, trebárs aj na rohu ulice či vo vedľajšom vchode. Váš vzťah k nej sa o to viac prehĺbi a vy si odrazu uvedomíte, že príbeh, ktorý práve teraz čítate, sa ničím iným nelíši od toho, ktorý denno-denne prežívate. Šťastie sa na vás usmialo azda v tom, že nemusíte bojovať s duchmi, ktorí sú ešte viac otravnejší ako Castiel v najnovšej série Supernatural.

Podobne budete sympatizovať, a to je už čo povedať, aj s Quillom Kippsom. S týmto zvláštne nafúkaným vedúcim jedného z mnohých tímov Fittesovej agentúry sme sa mohli stretnúť už v prvej časti. A ani vtedy a ani teraz, až do bodu, kedy ho odrazu neuvidíte zroneného a spútaného sedieť na stoličke, neprejavíte voči nemu štipku súcitu, pretože vás jeho povaha irituje od prvého písmenka, až do posledného opisu emócií odrážajúcich sa na jeho mäsitej tvári. A napriek tomu sa dostaví moment, ktorý vás zlomí podobne tak ako jeho. V najviac vypätej situácii vám odhalí svoj strach z toho, že pre nikoho, a to vrátane svojho zamestnávateľa, už nie je potrebný, pretože stratil schopnosť vidieť duchov.

George Cubbins patrí k postavám, čo vás dokážu rozosmiať aj vtedy, ak majú zlý deň. Raz za čas vás rozčúlia, čo nie je nič nové. Nielen pre vás, ale aj pre Lucy či Lockwooda. Tak v čom je teda háčik?

George Cubbins, aj keď na to nevyzerá, strhol v pokračovaní geniálnych príbehov o geniálnej detskej agentúre na seba všetku pozornosť. Uvedomíte si to, samozrejme, až v polovici knihy, kedy postrehnete v jeho správaní nepatrné zmeny. Tie síce pripisujete istej nečakanej príhode, ktorá sa odohrala na začiatku vyšetrovania, až neskôr prídete na to, že ste sa mýlili a George ako postava, tá kladná, prejde ešte oveľa zaujímavejším prerodom, než aký vám Jonathan Stroud zatiaľ ochotne naservíroval. Vidíte v ňom síce knihomoľa a svojského intelektuála s pasiou v týraní duchov tretej triedy a bez základných hygienických návykov. Zároveň v ňom však objavíte aj samotára, chlapca snažiaceho sa len prispôsobiť spoločenským konvenciám či nárokom priateľov, ktorými sa obklopil. Aj keď sa usiluje nestratiť svoje ja, musí zaň bojovať sem-tam trošku špinavo, neeticky a v rozpore s morálnym kódexom svojho zamestnávateľa, ktorý je, mimochodom, ešte čudáckejší ako sám George.

Jonathan Stroud nás už v roku 2005 presvedčil o tom, že jeho knihy dýchajú tými najrôznorodejšími postavami, aké môžete nájsť naraz na jednej ploche. Dokážu spolu príjemne koexistovať, sú vierohodné a vždy v nich objavíte samých seba. Nie je podstatné, či sú to postavy dobré alebo zlé, pretože svet detských kníh už dávno nie je o tom, vidieť niečo iba čierne a iba biele. Podobne ako to bolo pri Bartimaeusovi, je to aj pri Lockowoodovi – ak vás knihy neoslovia svojím námetom, určite vás pohltia či už spracovaním istej problematiky, alebo vykreslením jednotlivých charakterov, za ktorými sa zručne ukrýva samotný rozprávač, aj keď ho nateraz nevidíte.

To, čo prinesie tretia časť, vie v súčasnosti len vydavateľstvo, prekladateľ a sám autor. I tak si dovolíme predpovedať, ako Orákulum od Ricka Riordana, že vás agentúra Lockwood a spol. opäť nádherne prevalcuje. Takže čakať sa vyplatí a ak by ste sa za ten čas nudili, pokojne sa k predchádzajúcim častiam vráťte. Nikdy neviete, čo v nich môžete nájsť...

Pre Fantasy-svet.sk recenziu napísala: Veronika Yaonee Inglotová
Ďakujeme vydavateľstvu Slovart za poskytnutý recenzný výtlačok.